Snívam o Vás už mesiace ba aj roky,
nevravte mi že nič nevidíte.
Nezáujem z Vás strieľa do mňa broky.
Jemná ku mne ste len keď sníte.
To snáď nie, to je lož čo vravíte.
Ja mám len strach z Vášho citu
trochu, ale ste to Vy kto vždy z cesty odbočíte
skryjete sa pred lúčmi slnečného svitu
Inokedy ….. zas prudko bežíte,
až sa Vám nohy samé pletú.
Vtedy i mňa nechtiac odsotíte.
Skončíte … Ved viete … hlavu máte o hruď opretú.
Priznám keď tak hádam že mate asi pravdu.
Nakoniec dám túžby len na papiere,
tam budú večné, žiadne vášne ich neukradnú
cit v nich drieme, spolu si ľahneme do postele
a nikdy, nikdy neumrieme.
A to Vám postačí?
Skryť sa pred strachom samého seba?
Ste blázon ak si myslíte že sa Vám samota zapáči.
Nie! Vy chcete milovať, rozdávať krásy neba.
Melanchóliou si plníte pohár,
a pritom, tak mladý plný sily,
pripravený pokľaknúť pred ženský oltár.
Čo to ? Vaše oči sa rosou naplnili.
To len pravda z vašich úst ma pichá.
Nôž zabárate hlbšie každým slovom.
Kiež by vytiekla zo mňa všetka hanba, lož i pýcha,
kiežby som sa už neskrýval za každým stromom.
Mám ja z Vám pocit že ani sám neviete čo chcete.
No tak! Zobudte sa! Berte ruku keď Vám ju podám.
Lebo takto zhinijete v tomto skazenom svete.
No pote ku mne, ja sa Vám raz poddám.
Celá debata | RSS tejto debaty