Dvaja Básnici

Čo som ?

Na tu otázku odpoveď nepoznám.

Ako by som aj mohol.

Odpovedal by som buď, sebecky alebo utrápene.

Tak radšej pomlčím, nech povedia ty navôkol.

Možno básnik, pre toho komu lahodia moje slová.

Možno dáždnik, pre toho kto skryje sa ku mne.

Možno  potešenie, pre dámu čo podomnou stoná.

Možno dym unikajúci z cigarety potichu a nežne.

Jedine snáď, že veslami sa moje ruky stali,

a po mori šírom na člne plávam.

Hľadám tam života dary.

Po ostrovoch šťastia, na modrej tráve pátram.

Najcennejšie sú tie, kde kvitne láska,

Ženy – ľalie v hodvábe, tam čakajú.

Ja chcem každej jednej pošepkať : “ vstávaj Kráska“.

Smutne mi, keď ich hlávky ma odmietajú.

More je zradné, vlny bijú do člna,

vietor duje, soľ na perách vysychá.

Deň čo deň sa loďka horkosťou napĺňa.

len počas momentu šťastia, telo sa predýcha.

Taký som ja asi zasnení moreplavec.

Čo túži milovať a byť milovaný.

Veď práve v cite je šťastie , tak krásny spevavec,

je bolestné byť samotou sprevádzaný.