Tak som tu , ďalšie „zlaté“ mesto
nocou zahalené, prebúdza sa zo slávy
teraz peniaze ukazujú sladké gesto.
Poď dnu kto je pozlátly!
Mne nepatria tieto bary, lampy ani ulice
Môj domov, v diaľavách, ďalekých spí.
Srdce odišlo mi do cudzej vesnice.
Tak som sám, v „zlatom“ meste, už sa len sní.
Báseň na stole , na papieri zostala mi.
riadky svedectiev citov, v hru slov premenené
Od teba mne, odo mňa k tebe, vždy medzi nami
Preto nie sme básnici, ale Básnici naše cesty nebudú stratené.
Jozef Bendík